This study is interested in ongoing trends – ecological building – our future of living. Offers appreciation to modern civilization in relationship with architecture, its forms and also with nature. Contemporary trends and near future in architecture. Further I describe ecologically suitable materials and their use in Europe and in the World. In short i describe some ecological objects in Slovakia. Ecology and sustainable development is still more considered as our future possibility. I try to explain a term „Ecostructure“, witch can name the whole problem.

Read whole article in  Slovak language

„Predstavte si páľavu, ktorej – keby nebolo tlaku – by sa všetko vyparilo. Nad ňou je len neživá, čierna a masívna kôra. Kúsok nad ňou chlad, v ktorom by stuhli plyny, keby tam nejaké boli. Týmto chladom preniká svetlo smrtonosnej intenzity.Predstavte si – medzi absolútnym chladom a nepredstaviteľnou páľavou, medzi vražedným svetlom a neživou tmou, medzi masívnou hmotou a ničím – je tenučká vrstva, kde sa prvok spája s iným prvkom, kde sa všetko plynule premieňa.Predstavte si, že táto vrstva žije. Na každej úrovni, od dielčej bunkovej až po zemskú, od mikroorganizmov až po sto metrové stromy, od jednotlivca až k spoločnosti.Predstavte si rozmanitosť, nespočetné množstvo vzťahov. Predstavte si more ľudí, každý iný, nekonečné množstvo miest, každé iné. Predstavte si svet neopísateľnej krásy. Nie je to ale pevne daný svet a pevne daná krása, pretože každý elementárny vzťah, každý živý organizmus každé indivíduum, každé spoločenstvo bytostí tento svet neustále vylepšuje ďalej premieňa. Iba jeden druh to však robí vedome.

Toto je náš svet. Sme si za neho zodpovední, je pre nás výzvou.“

Christopher Day „Duch a miesto“

Rozhodol som sa napísať niečo o nastupujúcom trende – ekologickej výstavbe – našej budúcnosti bývania.

V tejto diplomovej práci hodnotím vývoj modernej civilizácie vo vzťahu k architektúre a jej forme a tiež k prírode. Súčasnými trendmi a blízkou budúcnosťou v architektúre. Ďalej sa zaoberám ekologicky vhodnými materiálmi a ich použitím v Európe a vo svete a v závere v krátkosti opíšem vznik ekologických objektov na Slovensku. Ekológia ako smer je považovaná stále viac za našu budúcnosť. Pokúsim sa vysvetliť tiež pojem „ekoštruktúra“, ktorým by sa dal celý tento problém zastrešiť.

Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno mestečko. Mestečko stálo uprostred kopcov. V hlbinách boli ukryté žily zlata a striebra, stromy mali najkvalitnejšie drevo a rieky a jazerá najchutnejšiu vodu pod slnkom. V mestečku bolo kráľovstvo, ktorému vládla múdra a krásna Kráľovná. Keď cestovala krajinou, kochala sa krásou. Príkladne sa starala o svoj ľud, ktorí žil a pracoval na okolitých lúkach a poliach. Mestečko bolo sebestačné, nepoznalo bolesť, smútok, hlad ani chudobu. Malo malé uličky plne ľudí, ktorí sa zabávali, jedli, pili a nikam sa neponáhľali.Až raz, jedeného pekného dňa, zavítal do krajiny Vladár z ďiaľav. Kráľovná ho pekne privítala ako sa na správnu hostiteľku patrí, lenže ešte netušila, s kým ma do činenia.Vladár počul chýry o tejto zázračnej krajine, zaumienil si, že sa sem vydá, aby sa zmocnil všetkého tohto bohatstva. Kráľovná oslepená kvetnatými rečami Vladára o kráse budúcnosti a jej nekonečných možnostiach, i vydala sa za neho. To znamenalo nové časy pre mestečko. Vladár začal ťažbu dreva, zlata aj striebra. Ľud odrazu nestíhal ani oka zažmúriť od toľkej roboty. A úbohá kráľovná nešťastne sa prizerala, ako sa cela jej krajina mení, chorľavie a smutnie. Vladár mal plány krajinu rozšíriť a každučký centimeter premeniť na nepoznanie. Chcel všetko veľké. „Veď sme bohatí, budeme aj veľkí“, hovoril. Staré domčeky zbúrať a postaviť mrakodrapy, ulice premeniť na diaľnice a lesy a pasienky na nákupne centrá a športové kurty, veď načo nám je drevo, keď máme betón, načo pasienky, keď kravám stačí maštaľ, miesta nikdy nie je dosť a cestovať treba rýchlo, veď čas sú peniaze …

Vznik nových foriem, štýlov a smerov … a kde sa stratila ekológia ?

Každá epocha, obdobie v našich dejinách má niečo charakteristické. Tento charakteristický jav vzniká vždy z nových požiadaviek, vždy, keď niečo staré je už zaužívané a niečím novým si žiada byť nahradené. Niekedy je to búrlivá zmena obracajúca životný štýl na ruby, inokedy, a to vo väčšine prípadov je plynulý prechod nadväzujúci na predchádzajúce možnosti. Po stáročia žili ľudia v symbióze s prírodou

Prudký rozvoj Európy začínal v období renesancie. V 15. storočí vzniklo v Taliansku nové myšlienkové, spoločenské a umelecké hnutie. Cieľom hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických ideálov a napokon obroda, znovuzrodenie antiky. Vyzdvihovanie práva človeka na prirodzené, šťastné prežívanie života, láska k prírode, racionalizmus, senzualizmus, a individualizmus. Hnutie postavilo základné princípy vtedajšieho spôsobu života „nahlavu“. Feudálne pomery, cirkevné dogmy a kresťanská ideológia sa začali lámať, rozvíjali sa mestá a vznikla nová vrstva meštianstva, rozmach prírodných vied a inteligencie. Humanistická a renesančná ideológia sa od záhrobného nadpozemského sveta obracala k svetskému životu. Tento smer bol podporovaný bohatými mecenášmi, ktorí potrebovali ukázať svoju silu.

Nový smer si vyžiadal nový architektonický prejav. V tomto období už dochádza k diferencovaniu Boha a prírody. Boh sa stal predmetom viery, príroda zas predmetom rozumu, zmyslového poznania a skúsenosti.¹

Individualita jednotlivých osobností si vyžadovala nové nápady v samotnej identifikácii nielen v architektúre. Miestne možnosti sa rýchlo vyčerpali a začal obchod so stavebným materiálom. Tu sa začalo aj všeobecné plytvanie, ako to neskôr nazval Adolf Loos². Od tohto obdobia môžeme hovoriť o dvoch základných smeroch, ktoré trvajú až dodnes.

Tradicionalizmus, ktorý zastupujú tradiční katolíci a protestanti, ktorí reagujú na nové poznatky, pokrok a osvietenectvo – tzv. Modernizmus. Jedni zastupujú tradície, druhí prevraty.

Zmeny a celý „humanitný“ prevrat, ktorý nastal, sa samozrejme neudržal len v Taliansku a v priebehu storočia sa rozšíril do okolitých zemí. Kým sa rozvíjali rôzne odrody renesančného myslenia po celej Európe, zatiaľ v Taliansku sa zhýčkanosť a bohatstvo renesančného meštianstva preformovali do barokového štýlu. Toto už bola plynulá premena architektonického smeru a tiež sa šírila všetkými smermi ďalej. Renesancia umožnila rozvoj hospodárstva, čo prišlo až k hospodárskej kríze. Revolúcia, ktorá vypukla vo Francúzku na konci l8.storočia, rozvrátila sociálne zriadenie a starú tradičnú politiku do takej miery, že sa ňou začala súčasná éra – nové zriadenie politického systému. Po tejto kríze nastáva nečakaný rozvoj priemyslu, vedy a miest. A tu začína rásť aj ekologické zaťažovanie planéty. Postupné transformácie architektonických štýlov trvalo až do príchodu moderny.

Prestriedanie všetkých historizujúcich štýlov, vyčerpalo možnosti vyjadrenia vtedajšej spoločenskej situácie. Tradičná, k minulosti sa oberajúca humanistická kultúra sa na konci 19.storočia dostáva do radikálneho sporu s nastupujúcou mladou striedmou ideológiou, nasledujúce vizionárske nadšenie z technologických možností v 20.storočí, nutne si vyhľadáva nové vyjadrenie svojej identity. Potlačenie všetkého zastaralého, budovanie veľkolepých plánov a vedecko-fantastická vízia futurizmu vedie k hi-tech. Neustály rast miest, počtu obyvateľov, priemyselný rozmach, industrializácia, stále väčšia ťažba surovín, budovanie nových osídlení pre novú robotnícku vrstvu vedie tiež k strate identity jednoduchého človeka. Začala sa hľadať lacná architektúra, ktorá by naplnila potreby priemyselného rozvoja. Ľud robotníckej triedy prichádza do miest za lepším životom, kde ale prichádza o prirodzené prostredie, súkromie a je zdravotne prudko zaťažený mestským znečistením. Le Corbusier, Mies Van Rohe, Karfík a ďalší ich súčasníci sa zaoberali rýchlou výrobou domov, kde jasne víťazila industriálna výroba. Hospodársky rozvoj tiež poznamenal prudký pád a kríza spoločnosti. Tentokrát to boli svetové vojny. Prvá svetová vojna zmenila politické postavenie krajín a druhá naopak napomohla k rozbehnutiu novovzniknutých ekonomík. Vzniká nová funkcionalistická výstavba, naštartuje sa iný rozmer vedeckého výskumu.

Politické súťaženie sa stalo sofistikovanou hrou veľmocí, predbiehali sa technickými možnosťami a gigantickými víziami. Symbolom tejto doby v „západnom“ svete sa stal Manhattan³ – ostrov experimentov, priestor pre najodvážnejšie vízie. Ako každý smer, aj tento mal svoj vrchol a pád. V 70. rokoch 20.storočia nastáva krátka hospodárska kríza, ktorá upovedomila ľudí, že neustály rast nie je možný donekonečna a že spotreba všetkého je samozničujúca. Premyselná produkcia dosahovala extrémnu spotrebu. Začali sa tiež prejavovať problémy funkcionalistického plánovania nových miest. Problémom výstavby sa neskôr ukázali základné princípy funkcionalizmu, ktoré upustili od zaužívaných pravidiel a vzdialili sa mierkou od ľudskej podstaty. Mestá boli postavené pre cestovanie za dennými záležitosťami. Rozdelenie funkcií má ekonomický základ a je únosné pokiaľ je k dispozícii lacná doprava.

Mnoho budov postavených po roku 1950 už neplní svoju funkciu, prípadne už ani nestojí. Vytvorené prostredie a mestá v priebehu posledných 40 až 50 rokov sú často nepriateľské, nezdravé a už od počiatku choré. Fast forward – vývoj miest inšpirovaný priemyselným rozvojom vytvára, bez rešpektu k minulosti, prostredia pre stroje. Tieto problémy boli charakterizované nastupujúcou generáciou architektov postmoderny.

Nové hnutie nielen v architektúre zastupuje skĺbenie myšlienok, hľadá zo všetkého to ideálne a z toho sa snaží poskladať vlastný obraz. Znovu je postavená pôvodná ideológia na ruby. Tak ako Adolf Loos ornament kritizuje, tu ho Robert Venturi začína obhajovať. Architektúra definitívne stratila sloh. Originálnosť kombinácií a ich neutíchajúca nápaditosť nás láka z každej strany aj dnes. V rámci takejto živočíšnej kombinačnej metodiky sa vytvárajú diela, ktoré by mali teoreticky prežívať. Spoločnosť je už navyknutá na všetky možné kombinácie a prekvapivé variácie sú už len úsmevné. Všeobecné nadšenie z nových technológií pretrváva a megalománia človeka sa ukazuje v každom období. Arabské Emiráty, Kazachstan a ďalšie ropné veľmoci nemôžu nevyužiť svoje postavenia.

Návrat vzťahu k našej planéte 

„Súčasné ekologické snaženie je zamerané viac na riešenie negatívnych vplyvov a následkov nešetrného ekonomického vývoja poslednej doby. Ekonomické pravidlá platili stále, ale boli vyvažované kultúrnou a morálnou hodnotou. Rešpekt k prírode a tradíciám je zakotvený vo väčšine náboženstiev. Ktoré boli hlavným morálnym imperatívom.“⁴

Hlavným hnacím faktorom súčasnej spoločnosti je rast. Stal sa vlastne novým náboženstvom, ktoré ale nemá dostatočne silnú protiváhu vyššieho princípu. Zásahy človeka do prírodných ekosystémov pre hospodársky rozvoj treba považovať za ohrozenie svetovej budúcnosti. Tento fakt je všeobecne známy po celom svete a nutnosť jeho riešenia je všeobecne uznávaná („česť“ výnimkám ako Václav Klaus)

Významným krokom v pohľade na ekológiu sa stal v roku 1992 Summit OSN v Rio de Janeiro. Na tejto konferencii sa zúčastnilo cez 180 krajín a bola prijatá koncepcia udržateľného rozvoja známa pod názvom Agenda 21. Dokument navrhuje rôzne opatrenia potrebné urobiť pre pozitívny udržateľný vývoj. Odštartoval principiálne zmeny navrhovania a plánovania architektov, právne a politické usmernenia pre zlepšenie životných podmienok v rozvojových krajinách, komplexnú ochranu prírody a všeobecnú verejnú infomovanosť.

Na politickú deklaráciu reagovala UIA/AIA (Svetová únia architektov) v Chicagu v júni 1993. deklaráciou „Declaration of independence for a sustainable future“⁵

ACE (Architects’ Council of Europe) následne vydala v roku 1995 bielu knihu pre Európsku úniu Europe and Architecture Tomorrow v ktorej upozorňujú na politické dôsledky budovanej krajiny, existujúcej ako aj budúcej. Reflektuje globálne ekologické potreby, používanie nahraditeľných zdrojov energie a materiálov,návrat zelene do architektonických koncepcií a negatívne vplyvy globalizácie a univerzálnej architektúry.

V roku 1999 vydala ACE v spolupráci s EU rozsiahlu publikáciu Zelený Vitruvius⁶, ktorá je prvým pokusom sumarizovať technické parametre ekologickej architektury tak, aby boli uchopiteľné byrokraticky. Samozrejme tu prevláda aspekt energetických úspor, pretože je najlepšie merateľný a posúditeľný.

Kongres UIA v Pekingu v roku 1999 bol tiež z väčšej časti venovaný architektúre a životnému prostrediu, za prínos v tejto oblasti boli udeľované ocenenia. Trvalo udržateľnému rozvoju bolo venované aj EXPO 2000 v Hannoveri.

Po 10 rokoch od vydania Agendy 21 sa uskutočnil svetový summit OSN v Johanesburgu, kde bola prijatá aktualizovaná verzia agendy – programový dokument Deklarácia tisícročia (Millennium Declaration), ktorá si ako prvý z cieľov stanovila vyhubenie najväčšej chudoby a hladu, pretože toto sa stáva vážnou hrozbou trvalo udržateľného vývoja. Do architektúry sa premieta snahou o zaistenie prístrešia pre všetkých.

Summit OSN v roku 2005, reagoval na ďalšie prírodné katastrofy a sprísnil požiadavky predchádzajúceho summitu. Tiež otvoril možnosť obchodu s odpadmi. …

Ďalším významným krokom je doplnok Rámcového dohovoru OSN o zmenách klímy, formálny názov tejto dohody je Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy. Protokol bol vyjednaný v Kjóte v Japonsku v decembri 1997. Je to medzinárodná dohoda vyjednaná v súvislosti s globálnym otepľovaním. Krajiny, ktoré podpísali tento protokol sa zaviazali znížiť ich emisie oxidu uhličitého a piatich ďalších skleníkových plynov o 5,9% v porovnaní s rokom 1990. Veľmi významný a v súčasnej ekonomike príkladný spôsob motivácie pre každú krajinu odsúhlasila hranice emisií na hodnoty popísané v protokole, ale mnohé krajiny majú stanovené hranice nad ich súčasnú produkciu. Tieto “extra hodnoty” môžu byť nakúpené inými krajinami v rámci voľného obchodu. Takto napríklad Rusko, ktoré ľahko dosahuje svoje ciele, môže predať svoje kredity vo veľkých hodnotách krajinám, ktoré ešte nedosiahli svoje limity, napríklad Kanade. Najväčší producent skleníkových plynov sa do dohody nechystá vstúpiť.

Stále väčšie množstvo organizácií, kongresov a iných významných ustanovizní sa venuje ekologickým problémom a trvalo udržateľnému rozvoju, problém je stále viac popularizovaný a pomaly sa mení aj názor na štandard. Dnes už môže mať dáma problém, ak vyrazí do ulíc v kožuchu z hynúceho živočíšneho druhu, tak isto sa mení názor aj na interiér vykladaný drevom z ohrozených dažďových pralesov.

Ekológia a vplyv na podobu sídiel

Po 2.svetovej vojne nastalo rozdelenie sveta na dva póly, Východný a Západný svet. Rozdielne zriadenie vytváralo vo svete napätie a snahu predbiehať sa navzájom. Socialistický režim však vnútorne začal zaostávať v produkcii z dôvodu neflexibilného manažmentu. Tento jav mal za následok všeobecné šetrenie produktov, naopak, nadprodukcia niektorých iných viedla k ich nezmyselnému plytvaniu. Vznikli absurdné pomery vo výstavbe bytov, ktorých cena bola neustále tlačená dole. Jednota architektonického konceptu založená na estetickej chudobe vedie len k chudobe, tentokrát celku. Citlivá dostavba a rešpektovanie daného kontextu bolo vždy „silnou“ stránkou všetkých socialistických systémov⁷. V porovnaní s neustálym konkurentom – západom – sa v komunistickom režime strácal zmysel pre udržiavanie stavu, motivácia zlepšovania a estetická citlivosť.

Ale rovnako ako socializmus môžeme odsudzovať aj kapitalizmus. Systém vlastníctva a mechanizmy trhového industriálneho hospodárstva majú tiež veľký podiel na nesprávnom vývoji mestskej štruktúry. Rovnako ako socializmus, budovali veľké mestá, kde došlo k segregácii funkcií a koncentrácii pracovných miest.

V minulosti sa nachádzala dielňa alebo hospodárstvo priamo spojené s bývaním. Priemyselné stroje a hlavne veľkovýroba odsunuli pracovné miesto na okraj mesta a ľudia boli nútení za prácou dochádzať čoraz väčšie vzdialenosti. Vznikol nový typ anonymných pracovných síl. Toto dosahuje extrémnych rozmerov, keď dovážame základné suroviny z druhého konca svetadielu. Nezmyselné cestovanie sa snaží optimalizovať zisky jednotlivých krajín Európy, ale na druhej strane príliš zaťažuje ovzdušie a míňa veľké množstvá fosílnych palív dopravou. Centralizácia je možná len vďaka lacnej doprave. Stále viac ľudí žije v mestách, kde je potrebné neustále zásobovanie. Vodu, elektrinu, plyn, potraviny a kanalizáciu charakterizoval Hundertwasser ako médiá, na ktoré je človek v meste napojený. „Ako smrteľne chorý pacient na jednotke intenzívnej starostlivosti. Ak sa preruší iba jedna z týchto hadíc, nastáva kolaps.“

Vytvorenie viacvrstvej a prirodzene udržateľnej ponuky pracovných miest v blízkosti bývania je štrukturálnou politickou úlohou, ktorá sa môže ponechať voľnému trhu,len s príslušnou reguláciou a keď budú v nákladoch trhových cien aj následné sociálne účinky.⁸

Komunikačné technológie nám dovoľujú decentralizovať veľké množstvo riadiacich štruktúr. Ak by mala každá oblasť mesta svoju vlastnú zásobu energiami a médiami, bola by nezávislá. To je idea a predstava budúceho fungovania miest viacerých ekológov. V spoločnosti budú stále ľudi snažiaci o moc a vládnutie. Pri rozdrobení sveta však nedôjde už k ekologickej katastrofe, iba sociálnej revolúcii.

…Múdrej Kráľovnej sa to prestávalo páčiť, a tak sa teda rozhodla pre strategicky plán. Aby Vladár pochopil, ako ničí nielen toto mestečko, ale aj celý okolitý svet, spojila sa s ďalšími múdrymi ľuďmi. Jedni vymysleli tvar, druhí sa informovali o solárnej energii, ďalší zisťovali spôsoby použitia ekologických materiálov, a tak sa im spoločne podaril projekt, ktorý svet ešte nevidel. Samostatne fungujúce ekologické mesto. Predložili tento návrh Vladárovi, lenže ten bol hlúpy a chamtivý a bál sa, že tým príde o svoju moc, no netušil, že ho to vedie k záhube…

Architektúra a forma:

Forma je prejav obsahu, resp. funkcie architektúry obohatená o expresívny zážitok z priestoru. Je to schránka prevádzajúca pominuteľné aj statické vlastnosti obsahu. Základné vlastnosti sú veľkosť, farba, pach, svetlosť, hlučnosť, cena, hmota, kvalita … sú to čiastkové vnemy, ktoré vníma človek, návštevník miesta komplexne.

Aby sme mohli charakterizovať formu niektorého smeru, je potrebné určiť ktoré sú charakteristické črty. V každom období obsahuje architektúra všetky základné vlastnosti, vždy ale v iných vzájomných pomeroch.

Le Corbusier napísal tri výzvy pre architektov týkajúce sa formy architektúry:

Objem – je prvkom, ktorým naše zmysly vnímajú a merajú a ktorým sú plne zasiahnuté.
Povrch – je obalom objemu a môže vnem zmariť, alebo zosíliť.
Plán – je generujúcim momentom objemu a povrchu.

Päť bodov modernej architektúry Le Corbusiera sa stalo nielen definíciou slohových vlastností funkcionalistickej architektúry, ale rovno jedným z najlapidárnejšie vyjadrených návodov k tvorbe architektúry vôbec. Dovolil architektúre prijať akúkoľvek logickú formu, vychádzajúc z jeho pravidiel. To znamená, že architektúra má byť vzdušná, presvetlená, plná zelene a priestranná podľa potreib. Experimentovaním a hľadaním hraníc sa došlo miestami až do nežiadúcich extrémov.

Neskorší postmodernizmus začal popierať princípy jednoduchosti tvaru, prešiel k forme vychádzajúcej z okolia a histórie miesta. Venturi je považovaný za priekopníka v použití materiálových kombinácí a tvarov proti zaužívaným tradíciám.

„Postmoderna je nové spojenie elitnej a masovej kultúry. Postmoderná literatúra spája najrozličnejšie motívy a postoje rozprávača a nie je len intelektuálna a elitárska, ale súčasne romantická, sentimentálna a populárna. Postmoderný spisovateľ je dvojitým agentom; je doma práve tak vo svete technológie ako aj v ríši zázrakov; je práve tak pripravený na exkurziu do oblasti mýtu, ako aj do dimenzií erotiky. V tom všetkom nie je kráľovskou cestou postmodernej literatúry zarovnávanie, ale schopnosť používať viacero jazykov. Vyznačuje sa mnohonásobnou, prinajmenšou dvojitou štruktúrou, čo platí tak sémanticky, ako aj sociologicky. Táto schopnosť vytvára spojenie skutočnosti a fikcie, práve tak, ako elitárneho a populárneho vkusu.“⁹Rovnako ako postmoderný spisovateľ, prejavuje sa aj postmoderný architekt. Podľa Lyotarda¹⁰ je postmoderná situácia daná zlyhaním moderného projektu emancipácie ľudstva, pričom predpoklady adekvátnej reakcie na túto situáciu tkvejú v avantgardách. Postupné utriasanie postmodernej anarchie si vytvára rôzne odvetvia smerujúce odlišnými smermi. Dnešnú architektúru môžeme stále nazývať postmodernou, pretože táto filozofia nestráca na aplikovateľnosti.

Súčasný trend sa posunul oproti postmoderne 80tych rokov o krok ďalej. Rem Kolhaas vyjadril myšlienku premenlivých priestorov. Už nie je jasná funkcia, nie je jasná budúcnosť. Potreby sa menia rýchlejšie ako sa stavia materiálna skutočnosť. Komunikačný priestor médii a virtuálna realita nám dáva možnosť realizovať myšlienky okamžite. Ich premeny ostávajú vo svete počítačov a našich myslí. Architektúra v našom okolí sa musí prispôsobovať trendu – maximálnej rýchlosti. Stavby sa tak stávajú prázdnymi schránkami čakajúcimi na naplnenie. Výstavba je robená z potreby budovať, nie bývať alebo užívať. Napríklad fenomén múzea ako symbolu vzdelanej kultúrnej spoločnosti je nafúknutý do obludných rozmerov. Popularita je porovnateľná s futbalom. Za posledných 20 rokov vzniklo po celom svete dvojnásobne množstvo múzeí a galérií v porovnaní s vtedajšou víziou budovania futbalových štadiónov. Mega-stavby zaplavujú našu pozornosť vo svete, presne preto sú postavené. Ich úlohou je prilákať pozornosť a peniaze. Ekologická stránka je na vedľajšej koľaji.

Architekt Peter Suske sa už dlhú dobu zaoberá ekológiou v architektúre a charakterizuje jej formy do týchto hlavných kategórií:

Architektúra nenáročná na fosílne palivá, je v podstate o technickom pokroku a súťaži ako udržať čo najviac tepla v dome. Vrcholom je nulový dom (viď. príloha), dokonca dom, ktorý môže svoju prebytočnú energiu predávať susedom.

Architektúra na báze prírodných materiálov sa snaží eliminovať všetky nerecyklovateľné alebo energeticky náročné materiály ako PVC, polystyrén, dokonca oceľ a betón a nahradiť ich priamo prírodnými materiálmi.

Zelená architektúra vyvíja snahu dostať do objektu a aj samotného urbanizmu čo najviac zelene. Táto potreba vzniká hlavne v sile urbanizovaných mestách. Vertikálne záhrady, vegetačné strechy, črepníky a aspoň jeden stromček pripomínajúci prírodu

Organická architektúra sa sama považuje za prírodou inšpirovanú. Často však ostáva podobný len vonkajší tvar a systémová štruktúra sa ďalej neodzrkadľuje.

Skromná a pokorná architektúra, regionalizmus je čiastočne návrat do minulosti, romantizmus novej doby. Je zrozumiteľná práve preto, že rešpektuje nejakým spôsobom tradíciu a tá zase rešpektovala vzťahy k prírode a životný štýl našich predkov, ktorý je nám stále vlastný. Takáto architektúra vo väčšine prispieva k duševnej pohode svojich obyvateľov.

Súčasný smer –> nový smer

Dnes je ešte stále vo veľkej miere presadzované budovanie miest, či len ich rozširovanie vychádzajúce z funkcionalistických základov. Tie boli postavené na princípe skratky, kde všetko bolo podriadené funkcii. Celú modernu prenasleduje mýtus transparencie – transparentnosť stavebných materiálov, priestorové prelínanie, tok vzduchu, svetla, pohybu. Prečo je transparencia na prvom mieste? Aby ohromné kubické objemy zmizli? Pritom výsledok vôbec nie je transparentný, skôr reflexný, či pohltivý.¹¹

Naša súčasnosť je určená momentálnym chaosom, dravým svetom živočíšnych pravidiel, je však oddelený od prírody, funguje sám pre seba. Boj o virtuálne hodnoty je podmienený individuálnou expresívnou cestou jednotlivca predbiehať a porážať svojich konkurentov. Vládne humanizmus predátora.

Civilizácia je značne zbavená morálnej zodpovednosti k prírode. Je stále viac oddelená od prírodných procesov. Ešte len pred niekoľkými generáciami bolo ľudstvo bezvýchodne spútané zákonitosťami prírody. Dnes sme schopní prekonať zemskú príťažlivosť, predbehnúť každé zviera, globálne komunikovať rýchlejšie ako sa pohybuje tieň Zeme a užívať si svetlo, teplo a potraviny nezávisle na čase a priestore. Môžeme dokonca považovať prírodu za niečo „tam vonku“, za nezávislú a oddelenú existenciu, ktorú si nemusíme ani všímať.

Toto je výsledok moderny.

Nastávajúca ekonomická kríza, neutíchajúce hrozby ekológov a proti nim bojujúci modernisti tvrdiac opak, pripomína scenáre z predošlých období – zlomová situácia. Sociológ Paul H. Ray¹² charakterizoval tretiu stranu súčasnej spoločnosti, kde podľa jeho tézy sme dnes svedkami vzniku novej kultúrnej formy „integrálnej kultúry“ – novej konštruktívnej syntézy modernizmu a jeho antitézy tradicionalizmu. Integrálna kultúra presahuje oba menované smery a pritom žiadny neodmieta. V spoločnosti je možné pozorovať tieto kultúrne pohyby, ktoré môžu zmeniť tvár spoločnosti od základu.

Existujú teda tri rôzne kultúrne prúdy: tradičný, moderný a transmoderný. Každá z uvedených subkultúr uznáva iné hodnoty a má iný svetový názor. Tieto rozdiely sú závislé na ére, v ktorej boli tieto subkultúry sformované. Výskum organizácie American Lives ukazuje tri rôzne svetonázory, pričom iba 20 rokov dozadu sa rozlišovali len dva: modernizmus a tradicionalizmus ako jeho odporca. Svetový názor na symboly dnešného modernizmu, ktorého počiatky spadajú do 20.rokov minulého storočia, predstavujú už jeho neskorú fázu.

Konzervatívci majú sklon idealizovať si dobu medzi svetovými vojnami, zatiaľ čo liberáli a umiernení viac inklinujú k idealizovaniu obrazov päťdesiatych a šesťdesiatych rokov a sú viac otvorení novým ideám.

Alternatívne smery

Hippies

20. apríla 1977 predložil vtedajší americký prezident Jimmy Carter¹³ do Kongresu USA plán, ktorý mal ambíciu zachrániť hospodárstvo krajiny pred stagnáciou zapríčinenou závislosťou od ropy dovážanej zo zahraničia.Carterov program predstavoval víziu individuálneho hospodárenia a podporoval alternatívne zdroje energii. Týmto ohrozil vládnuce lobby naftárskeho a energetického priemyslu. Jeho program dokazoval, že je možné fungovať s využívaním o 50% nižšej spotreby fosílnych energií, čo bolo dosť na to, aby v najbližšom období nevyhral. V tomto období je už rozšírené a populárne hnutie Hippies, ktoré upozorňovalo na problémy moderného spôsobu života už 15 rokov. Hlavným dôvodom vzniku hnutia Hippies nebol len boj proti vojne, aj keď to bolo veľmi príznačné, ale veľkú úlohu zohrávala aj inšpirácia beatnickou generáciou (hudba a poézia) a reakcia mladej generácie, na predošlú rodičovskú generáciu podporujúcu konzumný spôsob života.

Hippies priviedli naspäť myšlienky humanizmu, tradičný spôsob života, spojenie s prírodou a poukazovali na nelogickosť konzumného života. Začali bojovať za záchranu planéty. Ako všetky smery, aj oni sa identifikovali v architektúre špecificky. Ich zásluhou sa opäť začalo usilovať v architektúre o opätovné použitie miestnych materiálov a tradičných technológii a procesov.

Súčasťou života hippies nebol len aktivizmus, ale aj náboženstvo, spiritualita, umenie, ekológia, happeningy, život v komunite a podobne. Komunitný život zaoberajúci sa sociálnym fungovaním v malých skupinách, recykláciou materiálov, experimentovaním a veľkým sociálnym cítením má veľký význam ukazujúci možnosti spoločenského života. Takéto skupiny vznikli v USA, Holandsku, Nemecku a ďalších krajinách. Najpreslávenejšie je pravdepodobne „mestečko“ Christiania¹⁴ v Kodani.

Združenie „Nová spoločnosť“ predstavuje experimentálne miesto v centre mesta. Vzniklo obsadením opustených vojenských kasární, skupinou ľudí, túžiacich po mieste, kde by si mohli splniť svoje sny. V roku 1971 sa na tomto mieste konala výstava „Daj a vezmi si“ kde vystavovali rôzne skupiny mladých ľudí, hippies, makrobiotikov i narkomanov a bezdomovcov svoje umelecké výrobky, robili divadelné predstavenia a happeningy. Oni a ďalší squatteri obsadili opustené kasárne o rozlohe 34 ha určené k demolácii, začali si územie upravovať podľa vlastných potrieb. Polícia sa pokúšala ich vyhostiť, ale pre veľkosť a množstvo ľudí v areáli sa im to nepodarilo.

Problém squattingu kasární sa dostal až do parlamentu. Christiania súhlasila, že bude platiť za vodu a elektrinu a na oplátku bola prijatá ako sociálny experiment. Nato asi 3000 obyvateľov Christianie začalo usilovne podnikať. V osade vznikla samospráva a rozdelila sa do desiatich menších celkov. Zber a triedenie odpadu, výroba umeleckých výrobkov, škola a škôlka pre malé deti, pestovanie plodín, divadlo a ďalšie vytvorili malú krajinu, kde bolo všetko riadené vlastnými pravidlami a zásadami. Obnovili model stredovekého fungovania dediny. Ich možnosti sú však rozšírené o súčasné technologické výdobytky.

Christiania predstavila „Zelený plán“ ako vizionársku alternatívu k mestskému plánovaniu. Ukazuje v ňom mesto udržujúce ekologickou rovnováhu s prírodnou recykláciou vody a odpadkov a využívajúc obnoviteľné zdroje energie. V roku 1995 si v Christianii začali stavať prvý verejný objekt – školu – na báze ekologického domu so slnečnými kolektormi a kompostovacími záchodmi. V Christianii je prezentovaná architektúra bez architektov. Nie sú postavené predpisy pre hygienu ani konštrukčné bezpečnostné prepisy. Každý novovzniknutý objekt je postavený na autorových skúsenostiach a jeho vlastnej predstave, využíva všetky dostupné materiály.

Vznikol tu príklad ekologického mestečka, ktoré usiluje o autonómiu, samostatnosť vo všetkých smeroch. Vo svete vzniká stále viac takýchto komunít. Zakladajú na autonómnom fungovaní s rešpektovaním podmienok okolia. V rámci Christianie sa dá hovoriť o alternatívnom tradicionalizme, alebo ako nazval tento nastupujúci smer H. Ray – transmodernizmus.

Korene dnešného transmodernismu vychádzajú čiastočne z ezoterických spirituálnych hnutí, ktoré majú pôvod v renesancii a pokračujú neprerušovane až dodnes: v novo-vzniknutých náboženstvách i v transcendentálnom hnutí nadväzujúcom na Ralpha Waldo Emersona¹⁵. Sú tiež celosvetovo rozšírené v spisoch rôznych intelektuálov, v hnutí New Age, v humanistickej aj transpersonálnej psychológii, v ekologickom hnutí a tiež v ženskom hnutí, ktorých vývoj sa datuje od šesťdesiatych rokov minulého storočia. Všetky tieto hnutia považujú hlavné prvky moderného pojatia sveta za neprijateľné a stále viac v ňom strácajú vieru. Svetový názor transmodernismu je „predvojom a subjektom zmeny“. Transmodernisti začleňujú osobné témy do širších spoločenských a politických súvislostí: znovu objavili sami seba, tak prečo by toho spoločnosť nebola schopná tiež?

Tradicionalizmus v súčasnosti

Dnešný tradicionalizmus uctieva ako vždy nostalgický návrat k minulosti. A tak ako aj v 19.storočí, sa tradicionalistická architektúra snaží postaviť svoje filozofie na tradičných základoch ale ako odvetvie postmoderny kombinuje materiály. Typologické a urbanistické experimenty zakladá na tradičnom spôsobe života a poznaní, že stará dobrá architektúra prežíva stáročia a je schopná sa adaptovať aj tentokrát.

Koncom 19.storočia a v 2.polovici 20.storočia nastalo sťahovanie mladej generácie z vidieka do miest za prácou. Vysídlené oblasti však v 90-tych rokoch naopak prilákali ľudí hľadajúcich pokoj a prírodné krásy.

Na Slovensku v obci Záježová bola založená „Škola ľudovej kultúry“¹⁶. Tento významný krok priviedol do oblasti nových mladých ľudí, ktorí si vymenili pozíciu s bývalými domácimi obyvateľmi. Skupina mladých ľudí hľadala pokoj a čistotu prírody. Preto sa tu rozhodla v roku 1994 založiť združenie “Pospolitosť pre harmonický život”, ktorí tu zaviedli triedenie odpadu, a osídľujú usadlosť a gazdovstvo Sekier.

Inšpiruje nás jednoduchý, skromný a sebestačný život našich predkov, ale nehlásame návrat o 100 či viac rokov dozadu. Práve naopak – experimentovaním s vlastnými osudmi hľadáme spôsob, ako žiť plnohodnotne, avšak nie na úkor prírody, iných ľudí, alebo svojho osobného rozvoja.

Prví novousadlíci sa sem prisťahovali v roku 1996. V roku 2005 tu už žilo 41 dospelých a 20 detí. Hlavnou oblasťou záujmu je obnova a znovuosídlenie vidieka obce Záježová. Organizujú množstvo akcií pre verejnosť a hostí, vyrábajú nábytok, umelecké diela, drevené sochy, predávajú byliny, pestujú zeleninu a ovocie a ďalšie rozmanité činnosti.

Zástupcovia ekologického života a architektúry najčastejšie smerujú k tradicionalizmu. Dôvod je jednoduchý – vyžaduje si minimálne náklady, stáročiami overené technológie ktoré spĺňajú, dokonca príkladne ukazujú požiadavky ekologickej architektúry. Stavitelia si dokážu poradiť so svojim príbytkom sami, resp. v spolupráci komunity, môžu experimentovať a skúšať na vlastnej koži svoje vylepšenia. Vznikajú hospodárstva a malé komunity, ktoré sa snažia si nájsť svoj vlastný smer života. Tejto téme sa venuje tiež Zuzana Grošaftová vo svojej diplomovej práci „Obnova dediny na Šariši“ (FU TU Košice).

Život v symbióze s prírodou, ale aj autonómne správanie komunity núti človeka hľadať si spoločnú reč a zároveň individualitu v úzkom kruhu ľudí. Nie každý je ochotný pristúpiť na takýto spôsob života. Meštianstvo je zakorenené v mysliach množstva ľudí. Tí hľadajú väčšie komunity, spoločnosť, kde sa môžu uplatniť.

Utópie futuristov sa stávajú realitou

Ďalšou skupinou ekologického staviteľstva je komerčná sféra, kde sa prezentuje architektúrou prestíž a majetok, moderna, konzum. V takýchto podmienkach vznikajú aj ekologické stavby, sú to zväčša projekty, kde nie je počiatočný kapitál problémom a do technológie a drahých materiálov sa investujú značné prostriedky. Princípy ostávajú rovnaké, ako pri jednoduchých stavbách, sú však premietnuté do nadrozmerných štruktúr. „Vyspelé“ kultúry majú dostatočnú podporu štátu. Silnou marketingovou stratégiou niektorých „vyspelých“ krajín a únií sa darí čoraz viac presadiť princípy udržateľného hospodárenia vo svete. Čoraz viac je zakorenená myšlienka ekologických princípov v ľuďoch, čo využívajú investičné spoločnosti pre svoju prestíž a sami sa snažia o budovanie životne prostredie menej ohrozujúcich stavieb. Často sa ale stáva slovo „ekológia“ obeťou zneužitia. Takáto architektúra je riadená vo veľkej miere stále silnejúcou podporou vlády. V trhovej ekonomike nie je iná možnosť ako presadzovať myšlienky „demokraticky“, teda presvedčenie politikov a fondy z daní občanov.

Ostáva tu však základný princíp trhovej ekonomiky, výroba a technologický vývoj vyvoláva spotrebu a následne zisk. Priemyselná výroba je teda neodmysliteľnou súčasťou udržateľného vývoja v súčasných tendenciách, teda ak si chceme zachovať tento, prípadne lepší životný štandard. Sme navyknutí na systém, na pravidlá a stabilitu finančného zriadenia, ktorú máme iluzívne vtláčanú do našich myslí.

Masdar

Vznikajú utopické projekty ako je napríklad veľmi populárny projekt Arabských Emirátov: Masdar¹⁷ – mesto bez emisií. Abu Dhaby je jedným z popredných pretekárov medzi naftárskymi krajinami. Vo svete, kde je človek dominantný, kde viac je lepšie, väčšie a vyššie je jedinou túžbou. Miesto ako Dubai je ihriskom architektov, tu môžeme vidieť excesy ega a túžob po veľkosti. V tom istom svete ale aj veta od Mies Van der Rohe: „Menej je viac.“ prichádza do reality. Stretnutie týchto dvoch svetov sa prejavuje v novej súťaží veľmocí.

Preteky o prvé Eko-mesto s urdžateľným vývojom odštartovala spoločnosť Abu Dhabi Future Energy Company financovaná štátom. Súťaž na takéto mesto bola v roku 2007. Na dosiahnutie tohto cieľa bol zostavený tím troch spoločností. Foster and Partners bude zabezpečovať projektovanie celého diela, Abu Dhabi Future Energy Company poskytne 22 miliárd dolárov, čo by malo pokryť náklady a tretím členom je WWF (World Wild Fund), ktorý má zabezpečiť environmentálnu udržateľnosť.

Z tejto strany boli určené základné princípy: nulový odpad, udržateľná doprava, lokálne a udržateľné materiály, lokálna a udržateľná potrava a voda. Foster and Partners vychádzali z Európskych a miestnych parametrov miest. Mesto je na ploche 6 km² v dvoch štvorcoch rozdelených nepravidelnou sieťou úzkych ulíc a obklopené plantážami, tak ako fungujú staré arabské mestá. Orientácia mesta využíva prúdenie vetrov od morskej hladiny na prirodzené ochladzovanie, je obklopené múrom proti pieskovým búrkam. Určili priemernú hustotu obyvateľstva na 400 o/ha, maximálnu vzdialenosť peších destinácií na 200 m, v meste nebudú môcť byť bežné automobily, bude prešpikované sieťou vlakov, bežné autá musia byť odstavené na jeho okraji v hromadných garážach. Energiu pre mesto bude vyrábať slnečná elektráreň, ktorá je už skoro dokončená. Moderná technológia solárnych panelov spotrebuje iba 2% drahých kovov oproti tradičným foto-voltaickým panelom. Panely majú síce nižšiu účinnosť o 60%, ale výhodou je ich značne nižšia cena a recyklovateľnosť.

Elektráreň bude produkovať 17500 MWh čistej energie ročne a prebytočná energia bude dodávaná do starej existujúcej siete. Podľa podmienok Masdaru bola pre túto elektráreň postavená fabrika s výskumným centrom vyrábajúca solárne panely priamo v Abu Dhabi.

V meste má byt univerzita, výskumné centrum a má poskytovať ubytovanie pre 47500 obyvateľov, ktorý by časom mali byť sebestačný vo všetkých smeroch, no zatial pokryjú len 30% potrebnej pracovnej sily mesta. V Abu Dhabi už fungujú organizácie, ktoré budú neskôr pôsobiť v Masdare. Pre jeho podporu bol v januári 2009 organizovaný už 2. World Future Energy Summit (WFES) na ktorom bola udeľovaná cena za významný globálny prínos v energetických riešeniach Zayed Future Energy Prize.

Tento pilotný projekt vo svojej kategórii by mal byť dokončený v roku 2010, kedy sa do mesta budú môcť nasťahovať prví obyvatelia. Kompletne bude mesto dostavané v priebehu

8 – 10 rokov. Otázkou ostáva ekonomická bilancia tohto projektu. Future Energy Company investuje priamo zo svojich zdrojov USD 4 mld., ale zvyšok si bude musieť požičať. Pomôže tomu obchod s CO₂ odpadom¹⁸. Kým bude Masdar lepší ako väčšina životné prostredie znečisťujúcich miest, bude im predávať svoje „ušetrené“ množstvo CO₂ emisií. Keďže arabské emiráty sú veľkým znečisťovateľom, samotný obchod so zmenkami CO₂ ostáva v krajine.

Zo sociálnej strany je tento projekt ešte kontroverznejší, čisto z predstavy premiestnenia množstva obyvateľov zo súčasného spôsobu života v Abu Dhabi do úplne nového mesta s novými pravidlami. Ich životný štýl sa bude musieť zmeniť, predpoklady pre udržateľný život v meste predpísali Foster and Partners v „návode na použitie“

Foster and Partners plánujú vytvoriť nový štandard spotreby a práce s odpadmi predefinovaním noriem. Tento nový spôsob života musí byť v kontexte s trvalo udržateľným hospodárením Masdaru pre udržanie trvalého blaha pri maximálnej kapacite mesta. Každý nový návštevník bude prekontrolovaný a svoje auto musí nechať pred ochranným múrom v hromadnej garáži. Automobilová doprava je vymenená za rýchlu hromadnú vlakovú dopravu. Použitie vody, spotreba energie a optimalizácia odpadu si žiada individuálny prístup. Jednotlivci budú musieť navždy zmeniť svoje správanie pre život alebo prácu v Masdare. Aby eliminovali ľudské zvyky, umiestnili predvídavo do mesta univerzitu, ktorá priláka mladých ľudí schopných adaptovať sa na nové prostredie. Spôsob nového prostredia, ktoré bude ľudí nútiť správať sa šetrne k energii a vode je jednou z ciest ako dosiahnuť radikálnu zmenu v zmýšľaní ľudí. Otázne je tiež, či na tomto mieste je vôbec potrebné stavať pre ďalšie populácie? Nie je tiež proti prírode bývať tam kde nie sú podmienky pre ľudský život? Ľudí je stále viac a už dnes ukazuje štatistika Ecological footprint, že presahujeme limity našej planéty 27% nad biologickou produktivitou Zeme. Bez experimentovania sa ľudstvo neposunie, preto sa osobne teším na tento pilotný pokus, ktorý bude ukazovať jeden so smerov fungovania našej spoločnosti a pravdepodobne sa stane veľmi populárny. Už dnes sa plánujú ďalšie utopické „eko-cities“ na južnom pobreží Číny, v horách Kazachstanu, ako prístavba v prístave v Dánsku a ďalšie po celom svete.

Čínske nové mestá

GuangMing¹⁹ The Smart-City v Čínskej provincii Guangdong je o rozlohe 7,97km², bude poskytovať domov pre 200 000 obyvateľov. Oblasť je hlavnou farmárskou zónou, ktorá zásobuje z väčšej časti Hong-Kong. Aby bola zachovaná funkcia územia, architekt CJ Lim chce postaviť nové mesto do gigantických veží s obvodovými terasami pre pestovanie ryže a iných plodín.

Podobný koncept má aj ďalšie mesto od skupiny architektov ARUP. William Mc Donough predstavil Dongtan eco-city. Mesto však bolo inšpirované európskym urbanizmom. Nie je cieľom aby mesto vyzeralo ako čínske. Tradície sú však implementované do urbanistickej štruktúry a ľudia budú mať priestor na udržiavanie svojich tradičných činností. Do Dongtanu sa majú sťahovať prvý obyvatelia v roku 2010, v čase keď bude Shanghai hosťovať svetovú výstavu EXPO (čo by malo tiež podporiť jeho popularitu). V roku 2020 by malo mať už okolo 80tis. obyvateľov a vízia smeruje do roku 2050 s pol miliónom. Konštrukčné práce začali v roku 2008. V porovnaní s typickým „business“ developerským mestom by mal mať Dongtan o 60% menšiu ekologickú stopu, o 66% nižšie energetické nároky použitím tradičných a moderných technológií, 40% bioenergie recykláciou vlastného biologického odpadu, zníženie dovozu odpadov o 83%, všetky dopravné prostriedky budú na elektrickú energiu a každý byť bude mať priame slnečné svetlo. Mesto bude postavené na území bažín, na okraji chránenej oblasti medzinárodnou Ramsaskou dohodou²⁰ z roku 1971. Na týchto poliach sa pestovala ryža. Mesto bude mať „ochranný“ pás 3,5 km po obvode, kde sa obnoví pestovanie ryže. Autori dúfajú, že ľudia sa tam začnú sťahovať pre lepšie životné podmienky. Zatiaľ však nie sú vypočítané životné náklady budúcich obyvateľov. ARUP má už v zákazku na ďalších 12 miest pre približne 12 miliónov Číňanov.

Takéto a ďalšie utopické projekty sú asi potrebné, aby sa našla správna cesta k „transmoderne“ – skĺbeniu tradičných hodnôt a technického pokroku. Utópie architektov sa chcú stať skutočnosťou, no nie všetko je naozaj opodstatnené. Nové naplánované mestá sú znovu len rýchlo vybudovanou štruktúrou, kde budú ďalšie problémy, no snáď sme už dostatočne poučený z chýb predchádzajúcich veľkých plánov miest moderny. Budeme schopní žiť v takýchto miestach s radosťou? To zistíme čoskoro.

Ekologické projekty a výskum materiálov

V Európe sa ľudia pohybujú v menších mierkach, jednak, že celé územie je urbanisticky preplánované a husto osídlené. Na druhej strane je tu v architektúre, ale aj všeobecne smer snažiaci sa o recykláciu materiálov a existuje silný vzťah k existujúcim hodnotám. Vznikajúca architektúra, teda vychádza z existujúcej situácie. Európska únia presadzuje plány ekologickej trvalej udržateľnosti na základe medzinárodných dohôd a vlastných ekologických štúdií. Vedúcimi krajinami v oblasti ekologicky budovanej architektúry sú Rakúsko, Nemecko a Francúzsko. Dôvodom je veľká podpora štátu – systémová politika a inteligentná vláda si uvedomila, že musí podporovať ľudí k zmene. Západná Európa je teda lídrom v nových technológiách, ktoré predáva do celého sveta. Prestavba mesta je neustály cyklus. Nové tendencie Francúzskej vlády vyhlasujú súťaže na budovanie ekologicky smerujúcej architektúry. Je tu stále však otázka aké je to ekologické, na ktoré aspekty sa má prihliadať.

Európska únia vytvorila oddelenie European Programme for Urban Sustainable Development (URBACT) pre trvalo udržateľný vývoj, odkiaľ podporuje a vypracúva motivačné projekty pre zlepšenie stavu a budúcu výstavbu. URBACT existuje od roku 2002, odkedy bolo do 38 projektov zapojených 217 mist z celej EU. Zálkadom je neustála výmena informácií a skúseností z rôznych oblastí, investuje do výskumu, vzdelávania a výchovy.

Vo Francúzsku je známy pilotný projekt postavený na báze hliny – urbaniskický komplex Domaine de la Terre. Nachádza sa nedaľeko mesta Lyon, prímestskej časti L’Isle d’Abeau. Bolo postavené v rokoch 1982 až 1985 v rámci programu ekonomického bývania. Na výstavbu sa použili najrozličnejšie technológie hlineného muriva – vibračné, hutnené nepálené tehly, pisé (ubíjaná hlina do debnenia) aj stĺpikové konštrukcie s ľahkým výplňovým murivom. Na príprave a realizácii sa podieľalo 10 rôznych architektonických tímov, medzi nimi aj CRATerre z Grenoblu. V tejto oblasti Francúzska je početné množstvo zachovalých hlinených stavieb a technika budovania tu má svoju tradíciu. Kraj sa teda rozhodol budovať na tejto tradícii a popri rekonštrukciách vystavali aj nové sidlisko.

Súbor hlinených stavieb pozostáva zo 65 rodinných domov, oblasť bola rozdelená na 10 častí ktorá každá mala svojho architekta. Autori si mohli voľne vybrať sebe milú stavebnú techniku aj architektonický výraz. Podmienkou bolo použitie hliny. Výsledkom bol dôkaz použitia hliny ako stavebného materiálu v modernej architektúre v najrozličnejších formách.

Architekti Jaure, Confino a Duva, postavili štyri dvojpodlažné radové domy z nestabilizovanej hliny ubíjanej do debnenia. Strechu použili ako hangár aj pre výstavbu hlinených stien, je samostatne stojaca na drevených stĺpoch.

Šesť bytov v dvojposchodových radových sĺpikových domoch mali tak isto strechy postavené pred murovaním z hlinených váľkov so slamou. Majú dobré tepelnoizolačné vlastnosti, z vonkajšej strany sú chránené dreveným obkladom. Postavili ich nemeckí architekti Widmer, Wagner a Theuninck.

Z najzaujímavejších stavieb v oblasti sú dva postmoderne koncipované domy od architektov Perraudin a Joudra. Troj podlažné dvojdomy inšpirované tradičnou formou architektúry sú predĺžené do exteriéru prostredníctvom sezónnych priestorov (veranda, terasa a balkón), ktoré sú chránené prečnievajúcimi časťami strechy a múrov.

Toto územie je podareným demonštračným experimentom pre ďalšie podobné realizácie v celej Európe. Vtedy išlo o vybudovanie ekonomickej výstavby s podporou krajskej vlády. Od realizácie ubehlo 25 rokov a za ten čas vznikli ďalšie podobné projekty. Montbrison pri Rennes, v oblasti Auvergne je pokračovateľom projektu Domaine de la Terre.

CRATerre

Významným podporovateľom hlinených stavieb je výskumné centrum CRATerre²¹ ktoré vzniklo už v roku 1973 z iniciatívy niekoľkých študentov z École d’Architecture pričlenenej k Univerzite vedy, technológie a medicíny v Grenoble. Bola to reakcia na práve prebiehajúcu ekonomickú krízu a študenti si dali úlohu nájsť efektívnu techniku výroby lacných a energeticky úsporných stavieb. Prišli k záveru, že najvhodnejším materiálom je hlina. Inšpiratívne bolo aj miesto, pretože región Dauphné má bohatú tradíciu v budovaní hlinených stavieb. O tri roky neskôr bol ponúknutý kurz pre školu architektúry, hneď nato bolo založené „Laboratórium zeme“. Oficiálny názov CRATerre bol prijatý až v roku 1979, kedy bol tým schopný kompletného výskumu hliny, navrhovania hlinených stavieb a aj ich realizácie. V 1984 už bolo možné robiť postgraduálne štúdium v tomto odbore. Získali medzinárodnú podporu svetových organizácií ako UNESCO, World Bank, Habitat UN a ďalšie …

Veľmi rýchlo sa pôsobenie výskumov rozšírilo do oblastí severnej Afriky Južnej Ameriky a Blízkeho východu, zaujímajú sa hlavne o kultúrne dedičstvo Maroka, Alžíru a prevažne ďalších bývalých francúzskych kolónií.

Nepálená hlina

Hlina je jedným z najstarších stavebných materiálov a máme ho najviac.

Prednosťou používania hliny v stavebníctve je jej energetická nenáročnosť, je dostupná prakticky všade a nie je potrebné ju dovážať, je ľahko tvarovatelná, a umožňuje nenáročné zásahy aj po vymurovaní. Ak stavba skončí životnosť, nie je problém hlinu znovu rozsypať na pole odkiaľ bola vyťažená.

Steny z nepálenej hliny majú výborné tepelnoizolačné vlastnosti dané špecifickou pomalou migráciou molekúl vody v štruktúre. Hlina má schopnosť pomerne rýchlo absorbovať veľké množstvo vody, ale obrátený proces je oveľa pomalší, čím sa spomalí aj výdaj naakumulovaného tepla a vytvára relatívnu inerciu hliny k vonkajším tepelným prenosom.

Pre tieto vlastnosti má príbytok príjemné prostredie počas celého roka, či je to v Afrike alebo v Škandinávii. Hlinené stavby prevládajú v rovníkových krajinách a tam, kde je nedostatok dreva. Na Juhu USA sa vyvíjala hlinená architektúra nepretržite a vždy si našla svojich stúpencov, tradícia je spojená so súčasnosťou. Severná Afrika, bola vždy križovatkou kultúr, kde vznikali ich vplyvmi rôzne architektonické formy. Monumentálnosť Egypta sa mieša s maurskou dekoratívnosťou v architektúre opevnených miest v Maroka, arabské vplyvy sa miešajú s architektúrou strednej Afriky a rímskou architektúrou Alžiru. V Egypte nájdeme klenby z Mezopotámie. Rovnako ako formy sa tu miešajú aj techniky a konštrukčné princípy. Tie boli prenesené tiež do Španielska a na ostrovy Stredomoria. V rámci podpory rozvojových krajín je v súčasnosti renesancia hlinenej architektúry v týchto krajinách. Súčasné hlinené stavby sú stále stavané pod vedením miestneho majstra, ktorý podstatne ovplyvňuje ich vzhľad.

Európska architektúra z nepálenej hliny predstavuje široké rozpätie najrozličnejšich foriem, štruktúr a štýlov. Nepálená hlina bola bežným stavebým materiálom až po 1. svetovú vojnu. Zmiekny o jej používaní sa nachádzajú vo všemožných učebniciach od Vitruvia až po koniec 19. storočia. O realizáciách však neexistuje veľké množstvo dokumentácie. Prvé pokusy o moderné použitie nepálenej hliny sa pokúsil francúzsky architekt François Cointeraux, ktorý vytvoril myšlienku spojenia „agriculture et architecture“ a založil školu „École d‘Agritecture“ (škola umenia vidieckych stavieb). V tom období sa však rozbiehal priemysel a kapitalizmus, takže jeho myšlienky postupne upadli. Tradičná výstavba je priamo závislá na klimatických podmienkach a možnostiach dostupných materiálov.

Kde bol dostatok dreva, prevládali stĺpikové domy (prevláda názov Hrázdené domy) – nosná konštrukcia a strecha boli postavené ako prvé aby sa zabránilo premočeniu hlinených múrov dažďom.

Masívne hlinené domy prevládali v južných oblastiach s menšími zrážkami. Najstaršie domy boli lepené alebo nakladané, kde sa postaví nosná drevená konštrukcia, vyplní sa dreveným alebo rákosným roštom, ktorý sa potom ohádže vlhkou hlinou.

Ďalšou rozšírenou technológiou je nabíjanie (fr. pisé, nem. Lehm-Stampf-Bau, Pisé-Bau).

Nabíjaná technika bola rozšírená od strednej a južnej Moravy a južného Slovenska cez Dolné Rakúsko, Maďarsko a Ukrajinu po západné Rumunsko a panónsku časť bývalej Juhoslávie. Najstaršie stavby budované touto technikou na našom území pochádzajú z 18. a 19. storočia. Touto technikou sa hlinené steny nabíjajú málo vlhkou hlinou zmiešanou s čistou sekanou slamou do doskového debnenia. Stavalo sa predovšetkým na jar, keď má nakopaná hlina optimálnu vlhkosť. Debnenie sa nabíja postupuje po vrstvách: hlina sa nasýpa asi v 10 cm vrstve a ubíja (hutní) pomocou dreveného ubíjadla (s hmotnosťou 5 – 10 kg a nárazovou plochou 60 – 200 cm2). To sa opakuje až pokým sa debnenie nevyplní. Do steny sa môžu vkladať kamene a pre lepšiu súdržnosť prútie. Po ubití možno hotový úsek steny hneď oddebniť a debnenie posunúť ďalej a vyššie, ako po špirále. Dverné a okenné otvory sa vysekávajú po dokončení steny. Povrch steny sa zatiera hlinenou mazanicou. Nabíjané steny sú pevnejšie ako vrstvené steny.

Váľková technika a nepálené tehly – Spôsob stavby hlinených stien murovaním z váľkov – ručne formovaných hlinených bochníkov z hliny vymiešanej so sekanou slamou a plevami. Hlina na ich výrobu sa zvykla nakopať na jeseň a cez zimu sa nechala premrznúť. Pred spracovaním sa navlhčila a pridala sa do nej rezaná slama alebo iné rastlinné vlákna, prípadne aj popol, zvierací trus, vápno. Ručne vymiesené a sformované váľky sa sušili na slnku, čím nadobudli potrebnú pevnosť a objemovú stálosť. Dôkladné vysušenie trvá pomerne dlho (Vitruvius uvádza, že dobrá nepálená tehla má schnúť aspoň dva roky). Ak by váľky dosychali až v murive, steny sadajú, vznikajú trhliny a opadáva z nich omietka. Pri murovaní sa váľky kladú na hlinenú maltu vo vodorovných, šikmých alebo klasovito usporiadaných vrstvách. Murovanie z váľkov umožňuje väčšiu členitosť architektúry ako nabíjanie.

Váľková technika bola známa už v období rímskej antiky (napr. Carnuntum v Rakúsku). U nás sa používala v ľudovom staviteľstve na juhozápadnom a južnom Slovensku.

Nepálená tehla, surová tehla, surovica (fr., ang. adobe, česky vepřovice) – je obdobou váľkov, hlina sa pripravuje rovnako, tehly sa tvarujú natlačením vlhkej hliny do drevených foriem. U nás sa používali rozmery 10 x 15 x 30 cm. Po vyklopení z formy sa tehly sušia na slnku tak isto ako váľky. Muruje sa z nich hlinenou maltou vo vodorovných vrstvách. Murivo z nepálených tehál je vďaka zhutneniu hliny vo forme pevnejšie ako murivo z váľkov.

Použitie nepálenej tehly (foriem) vo vidieckom staviteľstve sa rozšírilo v 18. storočí a najmä v 19. storočí v dôsledku tereziánskych stavebných a protipožiarnych opatrení. Vyrábali si ich stavebníci sami, za pomoci rodiny a susedov, alebo si najímali tehliarov. V niektorých krajoch sa tejto práci venovali rómske rodiny, podľa čoho názov „cigánska tehla“.

Pre každú z týchto druhov technológí, je vhodný iný druh hliny. Podstatné je jej percentuálne zastúpenie ílov v zložení. Íly dávajú hline plastickosť a súdržnosť – vytvárajú spojivo – majú pevnosť v ťahu. Ostatnými časťami je prach, piesok a štrk – čo tvorí plnivo podobne ako pri betóne. Dodávajú hline pevnosť v tlaku. Množstvo ílov by nemalo presiahnuť 20%. Pre zlepšenie vlastností hliny sa používajú stabilizátory – najčastejšie cement alebo vápno. Najväčšou nevýhodou hliny, je jej citlivosť na vlhko. Tepelnoizolačné vlastnosti sú podobné ako pri pálenej tehle (k=0,7 W/m²K) Pre zvyšovanie tepelného odporu sa do hliny vmiešavajú ľahké vláknité prímesy ako slama, hobliny, piliny atď. Technické vlastnosti sú podobné nám známym tvárniciam Ytong alebo Protherm (k=0,1 – 0,25 W/m²K) Hlina tvrdne výlučne schnutím, nevytvára pevné väzby ako cement alebo vápno, no po opätovnom namočení sa dá znovu spracovať.

Príliš veľké použitie stabilizátorov síce zvýši stabilitu hliny, ale na úkor jeho hydroskopických vlastností. Preto je dôležité nájsť a zvoliť si správny technologický postup pre konkrétny druh hliny. Jemné hliny sa používajú aj na omietanie, spolu s keramzitom vytvorí dokonca tepelnoizolačný materiál. Pre vonkajšie omietky sa hlina stabilizuje vápnom a močovkou. Táto kombinácia spôsobí vode odolný tvrdý povrch hlinenej omietky, pri schnutí vykryštalizuje vápno s močom na povrchu. Zaujímavá je tiež výroba biologických vodotesných náterov.

Ak chceme dosiahnuť prirodzený hnedý odtieň a oteruvzdorné povrchy, môžeme použiť napríklad takýto recept: 1 diel nízkotučného tvarohu a dva diely vody s 1/9 dielu práškového vápna, čím vznikne neutrálny až slabo mliečny náter s hodvábne lesklým povrchom. Hlinené podlahy sa stabilizujú ľanovým olejom, kde povrchová vrstva je silne ubíjaná a obsahuje až 8% oleja. Po mesiaci používania by mala byť znovu naolejovaná alebo navoskovaná. Podobnými spôsobmi je možné dosiahnuť aj vode odolné hlinené krytiny plochých a mierne šikmých striech.

Moderné pokusy s nepálenou hlinou

Techniku ubíjanej hliny do debnenia v Nemecku oživil Martin Rauch²², keď v roku 1990 spolu s architektmi Sassenroth a Reitermann navrhli Kaplnku zmierenia na základoch kostola zničenom počas stavby Berlínskeho múru. V Nemecku to bola prvá stavba po deväťdesiatich rokoch postavená technikou pisé ako nosnou konštrukciou. V kombinácii s dreveným plášťom je to kompletne recyklovateľná stavba. Experiment s nepálenou stabilizovanou hlinou na Slovensku urobil aj košický architekt Greč ešte v 60tych rokoch. Nahovoril podnik Pozemné Stavby na vyskúšanie vtedy nového a prevratného riešenia – hlinobetón. Na báze nepálenej hliny bol postabený moderný rodinný dom na Rázusovej ulici v Košiciach, do ktorého sa neskôr jeho autor nasťahoval. Boli skúšané dve technológie: časť je ubíjaná do debnenia a časť je vystavaná z dusaných hlinobetónových blokov. Z neznámych príčin boli tieto pokusy zastavené a technológia sa nerozvýjala. Dom je s malými úpravami a dodatočným zateplením obývaný dodnes.

V súčasnosti sa stáva technika ubíjania do debnenia najpopulárnejšia. Nevyžaduje ďalšie opatrenia omietaním a štruktúra materiálu je príjemná na pohľad. Ubíjanie je robené stále ručne, no historické kladivá a dusadlá nahradilo pneumatické kladivo alebo vibračné valce.

Jednou z nedávnych realizácii je rodinný dom umelca Martina Raucha v spolupráci s arch. Rogerom Boltshauserom z Rakúska v horskom regióne Vorarlberg. Použil techniku pisé v kombinácii s pálenou „tehlou“. Rauchov dom je stavba postavená na 85% z nepálenej hliny. Múry ostávajú nekryté, ráta sa teda s prirodzenou eróziou povrchu a teda hrúbka nosného muriva 45 cm je mierne predimenzovaná. Dom nemá typickú prečnievajúcu strechu, ktorá by chránila povrch hlinených stien pred eróziou. Pre ochranu pred dažďom je murivo chránené jemne vyčnievajúcimi pálenými taškami, ktoré boli položené do každého radu pri ubíjaní. Toto horizontálne linkovanie vytvára tiež špecifickú štruktúru a ornament a zároveň má významnú ochrannú funkciu. Stabilizovaná hlina by takto pri vykonávaní základnej údržby mala mať neobmedzenú životnosť.

Dom je postavený na jasných princípoch funkcionalizmu a veľmi dobre ich spĺňa. Bol ocenený medzinárodnou cenou Fabba Bortolo Ferrera 2008 za trvalo udržateľný rozvoj staviteľstva a za stavebné dielo ako také získal tiež cenu od rakúskeho stavebného výboru Bauherrpreis 2008.

Slama

Slama je ďalším prírodným materiáloch charakteristickým pre ekologickú architektúru. Zo stavebného procesu sa takmer úplne vytratila. V minulosti bola najčastejšie používaná pri výstavbe striech zo slamených snopov a v malej mierke sa pridávala do hlinených múrov. U nás sa na povalu dedinských domov (dokonca aj mestských) v zimnom období nahadzovala slama na zimné uskladnenie a tak tvorila sezónnu izoláciu domu.

 Hlavným dôvodom vymiznutia bola jej horľavosť a na prvý pohľad nedôvera v lacný materiál. Začal totiž prevládať názor, že „za kvalitu sa platí“. Moderná technológia lisovania slamy je známa už od roku 1880, kedy boli postavené prvé stroje na lisovanie obilného odpadu z poľa. Boli poháňané koňmo. Prvé domy zo slamených balíkov si stavali cowbys v Nebraske, v prériách, kde nebolo kameňa ani stromov, použili, čo mali k dispozícii. Zistili, že takéto balíky ich veľmi dobre ochránili pred mrazmi a s dobrou ochranou proti vetru vydržali až dodnes a stále sú niektoré obývané.

Prvá správa o slamenom dome je o škole, ktorú neomietnutú a nechránenú plotom zožrali kravy. Najstarší známy obývaný dom je z roku 1902, v Európe je najstarší slamený dom z roku 1921 vo Francúzsku. Dokazuje to ich životnosť a odolnosť. Po 2. svetovej vojne, tak ako všetky tradičné technológie vymizli a boli vytlačené cementom a oceľou, sa objavuje návrat až po veľkej hospodárskej kríze v 70.rokoch.

Pionierom, ktorý priviedol tento materiál k renesancii je Matts Myhrman²³, ktorý postavil oficiálne prvý dom zo slamených balíkov ešte v 70. rokoch. Na stavebné povolenie čakali rok, samotná výstavba domu o rozlohe 140m² trvala potom 2 mesiace. Po tomto dôkaze, sa začali poskytovať stavebné povolenia na slamené stavby v USA. Vo Veľkej Británii bol postavený prvý dom zo slamených balíkov v roku 1994, v roku 2001 ich bolo už 70. Asi polovicu z nich postavili Amazon Nails – nezisková organizácia vo Veľkej Británii rozširujúca tento typ ekologického stavania.

Slama pod silným tlakom vytvorí trvácnu pevnú štruktúru s trvalým tlakom, robí materiál odolný voči požiaru a chráni ho pred živočíchmi. Na výrobu stavebných balíkov sa musí použiť bezpodmienečne dobre vymlátená (zbytkové semená by mohli začať klíčiť), vysušená slama jedného druhu. Balíky sa hneď po výrobe musia impregnovať – namočiť postriekať vápnom proti hlodavcom a škodcom. Nosná stena zo slamy môže mať maximálne 3m výšku a dĺžka by nemala presahovať 10m. Vhodné je použitie týchto materiálov ako tepelnej izolácie obvodových plášťov. Nosná slamená stena hrúbky 500mm a vonkajšou a vnútornou omietkou hrúbky po 50mm má tepelný odpor konštrukcie R=8,31 m²K/W a cena je okolo 10 eur na m2. V Porovnaní s najčastejšie používaným materiálom na Slovensku je to takmer ¼ ceny zatepleného muriva Porotherm 300 so zateplením EPS 150 mm (R=4,69 m²K/W) má slamená stena aj dvojnásobnú izolačnú schopnosť. ²⁴

Z jedného hektára pôdy vyťažíme približne 4 tony čistej slamy, čo znamená 330 slamených balíkov. Na postavenie jedného domu o ploche 100m² bolo potrebných cca 300 balíkov.

Ďalšie použitie sa začína objavovať zatiaľ v experimentálnej podobe. Zateplenie priemyselne vyrábaných fasád slamenými blokmi. Kultúrne a environmentálne centrum Frédéric Back²⁵ v Québecu má heslo: „staviame a žijeme trvalo udržateľne“ Pod svojou zelenou vegetačnou strechou združuje tridsať rôznych organizácií, občianskych združení, environmentalistov a školu pre sociálnu ekonómiu. Nová časť je upgrade k historickej budove školy z 30.rokov. Je úspechom, že 90% zamestnancov prichádza do práce pešo, na bicykli alebo hromadnou dopravou. Výstavba centra začala pred desiatimi rokmi, otvorené bolo 30.októbra 2008. Cieľom je ukázať alternatívny spôsob fungovania organizácie, využívajúcej tiež svoje okolie (ulice mesta). Hlavné prvenstvo má budova v použití slamených balíkov na zateplenie obvodového plášťa. Experimentálne bola zateplená jedna stena, na ktorej sa bude skúmať použitá technológia a jej vplyv na vnútorné prostredie. Najväčším problémom je zrážanie vodných pár pod obvodovým plechom, tie sú odvetrávané vzduchovou medzerou. Pri nedostatočnom vetraní však môže slama začať plesnivieť.

Kombinácie

„Kameň a hlina boli vyrobené úž dávno a v množstve ďaleko presahujúce naše stavebné možnosti a drevo je perpetum mobile na báze vody a slnka.“²⁶Použitie hliny aj slamy je významné a v kombinácii s ďalšími stavebnými materiálmi ako slama a drevo alebo aj oceľ a betón prinášajú ďalšie možnosti stavebných konštrukcií.

Drevo je ďalším obnoviteľným materiálom, jeho možnosti sú všeobecne známe, dá sa povedať, že je to najuniverzálnejší stavebný materiál. Je trvácny a má široké spektrum použitia. V modernej architektúre bolo vo veľkej miere nahradené plastmi, no stále je žiadanou súčasťou nášho prostredia. Nepriamo vytvára spojenie s prírodou a evokuje príjemnú atmosféru. Vysoká pevnosť a pružnosť pri minimálnej hmotnosti. Spracované drevo ako drevárske výrobky nájdeme v rôznych situáciách. Podstatnou zložkou sú lepidlá a chemické ochranné prostriedky proti škodcom. Tie majú rôzny pôvod aj dopad na životné prostredie. Týka sa to hlavne lepených nosníkov, preglejok, drevotriesky a podobných výrobkov. Piliny a hobliny nie sú zatial využívané v plnej miere, sú vhodné do hlinených múrov ako zľahčovadlo a zlepšujú jeho tepelnoizolačné vlastnosti. Pilinové tepelné izolácie sú ďalším zatiaľ málo používaným produktom.

V Rakúsku bola nedávno ocenená nová ekologická technológia Biofaserlehm²⁷ ako náhrada sádrokartonových dosiek. Z vláknitých zbytkov polnohospodárskeho odpadu a hliny sa vyrába mletím jemná zmes, ktorá je lisovaná do panelov a nanesená na drevotrieskový panel na báze prírodnej živice. Kompozit má tiež lepšie akustické a tepekné vlastnosti a je možné ho priamo natierať farbou, medzery a spoje sa tmelia hlinenou omietkou.

Montované drevodomy z panelov. Presná výroba celých drevených panelov prebieha v dielni, kým sa na pozemku pripravia základy. Potom je už len otázkou jedného až dvoch dní, postaviť hrubú stavbu. Vylepšenie ohľadne ekológie je v použití slamenej tepelnej izolácie. Výskum týchto sendvičových stien a celkového zateplenia slamou prebiehal v rakúskom inštitúte Österreichisches Ökologie-Institut für Angewandte Umweltforschung. Ide o zatepľovanie malých jedno a viacbytových domov do výšky 3 podlaží. Boli postavené 2 experimentálne domy. Jeden zo senvičových panelov vypĺňaných slamou v Perchtoldsdorfe v Rakúsku. Je to jednobytový rodinný dvojpodlažný dom o ploche ca 150 m².

Druhým experimentálnym domomm bola rekonštrukcia starého jednopodlažného dedinského domu so sedlovou strechou a murivom z plnej pálenej tehly v Mitterlaßnitzberg v Rakúsku neďaleko Grazu. Architektonická kancelária Hegedys-Haas (http://www.hegedys-ull.at/) navrhla prístavbu so zimnou záhradou a obytné podkrovie. Pôvodná strecha bola nahradená novou, strešné krokvy sú tenšie a hustejšie kladené, medzery vyplnené lisovanou slamou hr.35cm. Obdový múr bol zateplený 35cm hrubou vrstvou lisovanej slamy a zatreté hlinenou omietkou 2,5cm, na balíky bolo prichytené latovanie s prevetrávanou medzerou 5cm. Drevená prístavba je zo sendvičových panelov.

Zaujímavú technológiu používa tiež čilský architekt Marcelo Cortes. Inšpiroval sa tradičnou stavbou miestnych dedinských domov, pôvodnú nahadzovanú techniku „quincha“ vylepšil o použitie ocele. Jeho hlinené stavby majú moderný vzhľad, používa namiesto drevenej, ľahkú oceľovú nosnú konštrukciu. Svoju techniku nazval “quincha metalica”. Vyrobený oceľový skelet je vyplnený zmesou pilín a slamy, omietnutý tradičnými hlinenými omietkami. Takáto konštrukcia si zachováva vhodné tepelnoizolačné vlastnosti a zároveň umožňuje voľnosť tvarov.

Earthships

Earthships je pomerne známy pojem. V 70.rokoch Michael Reynolds²⁸ navrhol a postavil svoj prvý dom zvláštným spôsobom – použil odpady. Cieľom bolo postaviť alternatívnym spôsobom bývanie ekonomicky výhodné, ekologické a trvalo udržateľné.

Základným stavebným materiálom ostala hlina, steny však vybudoval zo starých pneumatík, ktoré ňou vyplnil. Za odvoz starých pneumatík dostal dokonca zaplatené. Do každej pneumatiky je potrebné vbiť dostatočné množstvo hliny. Výhodou tohto systému sú nizke náklady a odolnosť voči vode, a naopak je veľmi pracné do každej pneumatiky nabiť dostatočné množstvo hliny, tento spôsob zatiaľ nie je zostrojený stroj pre uľahčenie tejto práce. Ďalšou nevýhodou môžu byť toxické látky obsiahnuté v starej gume. Toto je však zanedbateľné s porovnaním života v toxicky zamorenom meste, kde naviac použijeme laminátovú podlahu alebo množstvo drevotrieskového materiálu. Celkový koncept je založený na solárnom dome a použití miestnych materiálov. Starých pneumatík je dostatok po celom svete, no môžeme použiť akýkoľvek masívny materiál (kameň), na ostatné priečky sa používajú alumíniové plechovky alebo staré sklenené fľaše, ktorá sú tiež všade. Všetko sa to zlepuje hlinou, ktorá dáva celému dielu zaujímavý organický vzhľad. Sklenené fľaše vytvárajú zaujímavé dekoračné a svetelné efekty.

Mike Reynolds založil v Novom Mexiku organizáciu Earthship Biotecture. Svoj dom postavil v r.1972 a stal sa neuveriteľným príkladom. Neskôr pridal technologické vybavenie ako solárne panely a geotermálne chladenie pre zvýšenie komfortu. v 80tych rokoch sa stal obľúbeným a mnoho ľudí od neho žiadalo aby im postavil Earthship. V 90tych rokoch napísal niekoľko publikácií o tom ako postaviť vlastný Earthship, o výhodách a ekonomickej nenáročnosti a nezávislosti earthships od centrálnych dodávateľov energie a vody. Domy ktoré postavil však neboli legálne uznané a Mexická komora architektov vyhlásila, že domy sú nebezpečné a nezdravé. V roku 2000 sa po ročnom súdnom procese s niektorými klientami vzdal licencie architekta. „Ak si vyrábate vlastnú elektrinu, teplo a máte svoju vodu, tvoríte si vlastnú politiku. Možno tohto sa boja.“ (Mike Reynolds)

S rastúcim globálnym oteplovaním sa stáva Reynolds šedivým prorokom „zeleného“ smeru. Jeho dokumentárny film „The Garbage Warrior“ natočený v roku 2003-5 ukazuje spôsob života v Earthships, jednom z Reynoldových vlastných domov a aj celé pozadie ich vzniku. Po jeho zverejnení boli aktovoané aj miestne úrady v Mexiku a bola mu vrátená aj licencia architekta. V tom čase už boli earthships podľa Reynoldovho návrhu rozšírené po celom svete.

Najviac takýchto domov vzniklo v Taose, subkultúra bola uznaná v roku 1998 a nazývajú sa „The Greater World Community“. Osada bola postavená výhradne z Earthships. Cielom projektu bolo vytvorenie ideálnych podmienok pre trvalo udržateľný život a rozvoj komunity. Celá spoločnosť produkuje vlastnú energiu, má vlastné zdroje vody, udržuje vlastnú kanalizáciu, produkuje bio-diesel a pestuje veľkú časť svojej potravy. Budovy sa samé vyhrievajú solárnou energiou a chladia prirodzeným vetraním a zemným generátorom (vzduch prechádza potrubím zakopaným v zemi). „Táto komunita sa pokúša viesť nedeštrukčnú existenciu, ktorá odbúra každodenný stres zo života“ (Malcolm Wells²⁹) Od roku 2004 funguje aj Earthship Europe³⁰ (), kedy bola postavená prvý dom v Škótsku. Každým rokom pribúda stále viac týchto experimentálnych stavieb. (Swahilsko, Francúzsko, Grécko, Škótsko, Belgicko, Španielsko, Brazília, Nicaragua, Jamajka, …)

Jednoduchý a lacný nápad si nachádza stále viac nadšencov, no projekt si žiada úpravu pre každé nové územie, čo samotní stavitelia často podceňujú a tým stráca svoju efektivitu. Stavebný materiál – pneumatiky – pravdepodobne nebude nikdy klasifikovaný, jeho použitie si berú na vlastnú zodpovednosť budúci obyvatelia. Postavené Earthship ponúkajú krátkodobé ubytovanie pre záujemcov o vyskúšanie si ekologického bývania takejto formy. Je to dobre propagovaný projekt, ktorý s podporou krajín a legislatívy začína byť stále viac komercionalizovaný. Michael Raynolds vypracoval typový projekt, kde je podrobný návod na výstavbu a používanie, a na požiadanie pripravuje variácie adaptované na konkrétne miesto. Použitie pneumatík ma patentované.

Tradične netradičné domy

S-House³¹ je ďalším rakúskym experimentom použitia slamy, dreva. Cieľom projektu vypracovaného skupinou GrAT (Gruppe Angepasste Technologie, pri Technische Universitaet Wien) je dokázať použitie prírodných obnoviteľných materiálov v praxi a získať „koeficient 10“ (budova spotrebuje len 10% energie oproti konvenčným stavbám) pri zachovaní štandardného komfortu. Dvojpodlažná budova spĺňa kritéria pasívneho domu podľa noriem EU. Dom získal dodnes už 9 prestížnych ocenení.

Drevený skelet bol na miesto dovezený v dieloch, opláštenie z drevených slamených balíkov bolo priamo na mieste, balíky slamy a hlina na omietanie sú zo susedného poľa. Pred ich použitím boli prevedené ohňové skúšky slamenej izolácie z zložení, v akom sa bude aj nachádzať na stavbe (lisovaná slama na hmotnosť 90kg/m³ obalená 2cm hlinenej omietky). Test bol úspešný a slamená izolácia vydržala s dreveným obkladom 90minút – tým získala v rakúsku certifikát F 90 (ÖNORM B 3800). Na stavbe boli robené ďalšie testy ako nepriezvučnosť materiálu a absorpcia vodných pár, náchylnosť na plesne.

Drevená základová doska je ca 30 cm nad terénom, čím je odvetraná zemná vlhkosť a prípadné vyžarovanie radónu. Drevený skelet, bol z vnútornej strany obložený drevenými panelmi pripravenými v dielni GrAT. Ľahká strecha prečnieva a chráni dom proti poveternostným vplyvom a medzi stropom a strechou je tiež prevertávaná medzera hrúbky ca30cm. Steny boli obložené balíkmi slamy a omietnuté hlinenou omietkou, na ňu prišlo latovanie pre nosný plášť. Južná fasáda je presklenná, drevené okná neobsahujú žiadne plastové časti.

Pasívne domy v EÚ

Pasívne domy sú jednou z požiadaviek Európskej únie k trvalo udržateľnému rozvoju krajiny. Ich vývoj začal prakticky oficiálne prebiehať v 90tych rokoch prijatím Agendy21 ako smerného predpisu udržateľného vývoja. Je stále väčšie množstvo výskumov a experimentov v tejto oblasti a je to stále viac podporované aj vládami jednotlivých krajín. Podľa prieskumu EU je na najlepšej ceste Nemecko a Rakúsko. Pasívne domy už naštartovali stavebný rozvoj a ich prenikanie do stavebného priemyslu je už zabezpečené. Ďalšie krajiny ako Belgicko, Švédsko, Írsko sú zatiaľ v prípravnej „zahrievacej“ fáze. Z východných krajín je zatiaľ najďalej v prípravách Česká Republika. Projekt PEP³² skúma a podporuje rozvoj pasívnych domov v EÚ organizovaním seminárov, workshopov a hlavne celkovú výmenu informácií medzi krajinami. Cieľom PEP ako aj EÚ je presadiť do roku 2015 pasívny dom na pozíciu štandardného bývania pre novostavby a rekonštrukcie vyčistením trhových bariér.

Rakúsko má veľmi pozitívne naklonenú politiku a IG Passivhaus Osterreich zaznamenal za posledné 4 roky 44 workshopov, seminárov a podobných akcií venovaných pasívnemu bývaniu. Stratégia presadzovania Pasívnych domov na trh začala už v roku 1999, kedy bol vytvorený špeciálny program Haus der Zukunft (Dom budúcnosti). Medzi konečnými uživateľmi bolo veľmi atraktívne skúšobné bývanie v pasívnom dome, program nazvali „test-living“. Bola založená databáza objektov poskytujúca podrobné informácie z výskumov a testovaných experimentálnych domov a tiež množstvo súkromných aj verejných realizovaných stavieb na eliminovanie predsudkov. Nakoniec si zákonodarcovia uvedomili dôležitosť energeticky úsporných budov a implementovali štandard pasívneho domu do grantových schém.

Podľa národného schváleného programu by malo mať 50% novostavieb status „Klima:aktiv Haus“, čo znamená nízkoenergetický dom. Riešením je poskytovanie grantov, ich výška je odvodená od energetickej úspory. Pionierom v rámci Rakúska je štát Vorarlberg,, kde vláda vydala v roku 2007 podmienku, že všetky nové verejné stavby musia spĺňať štandard pasívneho domu. V roku 2015 by mali byť všetky nové stavby podľa zákona v štandarde pasívneho domu.

Rakúsky inštitút pre Konštrukcie definuje Pasívny dom podľa predpísaného plánovacieho balíka. Pasívny dom (klima:aktiv Haus) nesmie mať žiadne tepelné mosty, musí byť vzduchotesný, musí mať inštalované rekuperačné zariadenie na vzduch aj vodu, ďalej nesmie v konštrukciách obsahovať PVC a ďalšie škodlivé alebo energeticky náročné, prípadne nerecyklovateľné materiály.

Najsilnejším presadzovacím prostriedkom je skutočne postaviť dostatočné množstvo pasívnych domov. Flámske ministerstvo pre bývanie v Belgicku vyčlenilo v roku 2008 pre výstavbu demonštračných bytov v štandarde pasívneho domu 500 000 Eur. To by malo pomôcť verejnému povedomiu a zároveň otestovať miestne obchodné podmienky, získať nové skúsenosti so stavbou nizkoenergetických stavieb zapojením do procesu výhradne domáce firmy.

Slovensko a nízkoenergetické domy

Na Slovensku sa začína prejavovať rakúsky vplyv. 12. septembra bol otvorený v Rajci pri Žiline prvý celodrevený supermarket izolovaný ovčou vlnou. Spoločnosť Tesco je prvá obchodná sieť, ktorá začala budovať podobné obchodné domy už aj na Slovensku. „Energeticky úsporný obchod Tesco v Rajci je najnovším krokom našej spoločnosti k napĺňaniu svojho verejného záväzku znížiť vlastnú uhlíkovú stopu o 50 % do roku 2020.

Na obchode je nainštalovaná napríklad solárna technika, znížené osvetlenie z 1000 na 700 luxov, nočné chladenie predajnej plochy chladnejším vonkajším vzduchom, lepšie tepelná izolacia stien a strechy zníži tepelné straty o 30 %, úsporné chladiace regály s dvojitou vzduchovou clonou, na splachoavnie WC sa využije dažďová voda, a iné…

Obchod bude prevádzkovať zber druhotných surovín a postupne bude uprednostňovať recyklované obaly vo svojom sortimente“

Samostatne vzniká stále väčšie množstvo ekologicky orientovaných rodinných domov. Je to hlavne z úsilia jednotlivcov zmeniť svoj životný štýl. Slamená izolácia zatiaľ u nás nie je certifikovaná ako stavebný materiál. Povoľuje sa len pri experimentálnych stavbách. Občianske združenie ArTUR – Architektúra pre trvalo udržateľný rozvoj získalo nedostavané rekreačné stredisko „Brnov les“ pri brehoch Malého Dunaja na základe dohody, že do dvoch rokov ho sprevádzkujú. Cieľom združenia je rozširovanie ekologických spôsobov života a v tomto duchu prebieha aj rekonštrukcia areálu. Cieľom projektu je spojiť na vymedzenom území vzdelávanie a bývanie v nízkoenergetických a energeticky pasívnych domoch s pestovaním biozeleniny v bezprostrednej blízkosti obydlí a s chovom hospodárskych zvierat v širšom rozhraní areálu. Ide o pokus, unikátne riešenie, pilotný projekt riešenia, ktoré by sa mohlo stať vzorom pre opakovanie na mnohých miestach Slovenska, alebo kdekoľvek inde. Výstavba areálu bola schválená miestnymi orgánmi, a bolo naň v r. 2007 vydané stavebné povolenie.

Záver – Ekoštruktúry

Neustálou propagáciou sa postupne stáva ekologické životným štýlom. Toto je pozitívny fakt, pretože spotrebná ekonomika sa orientuje konečne pozitívne k životnému prostrediu.

Všetky prírodné materiály sú v správnom použití trvácne a nezaťažujú životné prostredie.

Ako stavebné materiály je ich však potrebné ešte stále presadzovať a pri ich použití je komplikovaná schvaľovacia operácia. Snaženia rôznych individuálov sú často na nezaplatenie, ale potrebná je celková podpora v legislatíve. Na Slovensku vznikol Inštitút pre Energeticky pasívne domy, ktorý sa zatiaľ snaží poskytovať informácie o pasívnych domoch a energetických riešeniach úspešných krajín v tejto oblasti. Inštitút však funguje pomaly a zjavne mu chýba novátorská pracovná sila. Progresívna inštitúcia zaoberajúca sa a presadzujúca ekologické materiály a tiež urbanistické plánovanie zatiaľ na Slovensku nie je. Takéto výskumné centrum by umožnilo zjednodušovať schvaľovacie procesy a tiež by prispelo k spriemyselneniu ekologických technológií. Stavbou niekoľkých demonštračných objektov by sa dalo získať dostatok informácií o presadzovaní pasívneho bývania v našej sfére.

Všeobecne do povedomia ľudí by sa mal dostať aj vzťah k urbanizmu. K tvorbe prostredia a vzťahov medzi jednotlivými objektami. Nie je podstatné len akú ma dom energetickú spotrebu, ale aj v akej vzdialenosti sa nachádza najbližší obchod, ako ďaleko je z neho do práce alebo za kultúrou, aké má v okolí možnosti rekreácie a čo vôbec sa dá robiť na tom konkrétnom mieste. Ak človeku nechýba záhrada a netúži ani len po rannom pohľade na vlastný kvetinový záhon, mal by si uvedomiť, že lepšie prostredie nájde v bytovom dome.

Problém, prečo z takéhoto domu človek uteká, je na druhej strane – sociálny. Tak ako všade, hľadá človek miesta intímne, kde sa môže nerušene stretnúť so známymi alebo sa hrať s deťmi a zároveň verejné – komunikačné. Ani jedno prostredie nemôže byť vynechané a ich spoločné presahy tvoria ideálny priestor pre človeka v spoločnosti. Všeobecne nenávidené sídliská sú na Slovensku postavené bez vzťahu k okolitému prostrediu. Táto skúsenosť je hlboko vrytá do povahy ľudí a ich vzťah k bytovým domom je od nej odvodený. Nové sociálne bývanie by malo sledovať nielen energetické ale aj sociálne aspekty. Ľudia z mesta, odkedy je mesto priemyselne orientované, prichádzajú o kontakt s prírodou.

Vidiek a mesto sú dva odlišné spôsoby života. Dedina, by sa nemala snažiť dobiehať mesto vo svojej produkcii, a mesto naopak by sa malo snažiť podporovať život vidieka, ktorý významne prispieva k zlepšeniu vzťahu človeka a prírody.

Je dôležité nájsť správnu cestu existencie týchto dvoch fenoménov. Vznikajúce nové smery vidieckeho života ako aj dôvody úbytku ľudí na vidieku podrobne opisuje Zuzka Grošaftová vo svojej diplomovej práci Obnova dediny na Šariši. Tento kontrast dediny a mesta bude značný a bude sa viac prehlbovať. Ľudia, ktorí sa v súčasnosti začínajú vracať na vidiek, smerujú k jeho prirodzenej obnove, bude vyhľadávaná mestom, kým sa mesto nepremení na organizmus spojený s prírodou.

Vznikajúce nové formy bývania a celkového spôsobu života by sa dali nazvať ekoštruktúry. Štruktúra vytvorená na princípoch ekologického myslenia sa v stavebnom vývoji a urbanistickom plánovaní musí prejaviť aj v sociálnom systéme. Hodnotový rebríček sa bude musieť zákoniťe upraviť, čo bude samozrejme prirozdená zmena, ktorá sa udeje v najbližších generáciách. Ekoštruktúrou by sa dala nazvať komplexná ekologicky zameraná existencia tvoriaca v tomto duchu. Jednoducho by sa dali rozdeliť na dve základné: mestská a vidiecka. V každej by malo ísť hlavne o recykláciu všetkého, čo človek spotrebuje, o použitie nefosílnych palív a podobne. V tomto smere je vidiek vedúcou štruktúrou, ktorá v blízkej dobe predbehne meto a ľudia sa začnú stále vo väčšej miere sťahovať „napsäť“, ako sa už aj v súčasnosti deje, no nové „vidiecke“ štruktúry zatiaľ nesmerujú k žiadnej ekológii a zväčša sú ešte horšie ako panelákové sídliská.

Ekoštruktúru naplnia transmodernisti.

… netrvalo to dlho. Postupom času Vladár začal chorľavieť a ľudia s ním. Nezdravé návyky, stres, zlá životospráva a nekončiaca chamtivosť ho priviedli až na smrteľnú posteľ. Ani tí najlepší lekári z celého sveta mu už nevedeli pomôcť.Nuž a aký je to život, čo visí na vlásku. Vladárov život závisel od jednej hadičky, ktorú trebalo neustále strážiť, aby sa nepoškodila, nuž každučkú minútku bol pri ňom niekto z jeho priaznivcov, ktorí si život bez neho nevedeli ani predstaviť. Ale ani to netrvalo dlho a raz v noci, keď to nikto nečakal, hadička praskla a s ňou uhasol aj vladárov život…Po Vladárovej smrti zostalo mestečko spustošené a takmer vymreté, lenže stále malo svoju múdru Kráľovnú, ktorá netúžila po večnosti ani bohatstve. Kráľovná mala ťažkú úlohu, bola však plná plánov a nápadov a nečakala už na pomoc božiu. Začala budovať mestečko od základu, s ľuďmi, ktorí sa poučili, budovať samostatnosť, mier a vzťah k prírode a kráse. Postavila mestečko krajšie, dokonalejšie a šťastnejšie ako bolo predtým, kde budu žiť ešte veľmi, veľmi dlho (až kým nepríde ďalší Vladár).

Pavol Mészáros, 2009